Československo. Privátna poézia.

video, 4:18

 

V diplomovej práci znovu rozvíjam tému miešania českého a slovenského jazyka. Princíp spájania, kolážovania tentokrát nepodmieňuje prísny racionálny systém, texty a obrazy spájam subjektívnejšie. 

Použitý text má viac zdrojov. V prvom rade pozorujem a zaznamenávam prirodzenú formu českoslovenčiny v reálnych situáciách, prevažne v komunite bytu, kde bývam. Textové záznamy týchto banálnych udalostí, individuálne rečové prejavy štylizujem do voľných viet. Tie významovo doplňujem lingvistickými tézami, ktoré parafrázujem napríklad z Česko-slovenského slovníka, logopedickej príručky o správnej českej výslovnosti, učebnice teórie literatúry a pod. Kombináciou viet z rôznych prostredí vzniká určitá forma poézie. Radené sú tak aby na začátku pôsobili ako rozprávanie, banálny príbeh. Tieto vety sú štylizovanými záznami bežných rozhovorov tak aby tvorili celok, ktorý na seba nadväzuje. 

Texty sú v niektorých sekvenciách dialogické, prednášané a v niektorých majú formu písaného slova, titulku. Texty, ktoré sú 

hovorené odrážajú intervenciu českého slova do inak slovenského prejavu a naopak, záznamy českého hovoriaceho so slovenskými intervenciami sú písané formou titulku. Titulky potom v druhej polovici videa začínajú referovať aj o systéme jazyka, 

literatúry a použitom princípe.

Striedanie záberov podmieňuje princíp časomerného verša. Časomiera predpokladá „meranie času“, striedanie dlhých a krátkych slabík. Patrí do historickej verzológie, uplatňuje sa v starogréckej, latinskej poézii a v poézii niektorých orientálnych jazykov. 

V novodobých európskych jazykoch sa vyskytuje hlavne v obdobiach, ktoré odkazovali na antiku, napr. v renesancii, v českej 

a slovenskej literatúre ešte viac v klasicizme a osvietenstve. Napríklad predspev známej Slavy dcery (napísana v elegickom 

distichu) Jána Kollára z prvej vlny českého aj slovenského národného obrodenia. Národné obrodenie malo vtedy príznak spoločnej snahy o československý jazyk ale aj spoločnú samostatnú krajinu. Ján Kollár údajne mienil časomerným predspevom dokázať vyspelosť jazyka Čechov a Slovákov. 

„Podľa zásad časomernej prozódie vyslovenie každej slabiky si vyžaduje určitý čas (…) Jednotka, ktorou sa meria trvanie slabiky, sa volá móra. Vyslovenie krátkej slabiky trvá jednu móru a vyslovenie dlhej slabiky trvá dve móry.“ 1  Podľa rôznych kombinácií dĺžok slabík sa rozlišuje niekoľko stôp. Napríklad v hexametri je šesť stôp, päť daktylských (-UU) 2  a jedna spondejská (- -). 

Hexameter v spojení s pentametrom vytvára spomínané elegické distichon. Jeho grafický zápis:

 

–UU | –UU | –UU | –UU | –UU | – –

–UU | –UU | – Λ || –UU | –UU| –Λ 

 

Tento systém usporiadania dĺžok používam pri strihu videa. Hodnota jedna móra predstavuje šesť sekúnd záznamu. Podľa zápisu elegického disticha striedam  šesť sekundové scény s dvanásť sekundovými. 

Videá spájam s textom dokumentaristicky, alebo na základe asociácie. Obrazom tiež sledujem poetickú alebo filmovú lyriku.

 

 

 

 

 

 1  Michal HARPÁŇ, Teória literatúry, Bratislava : TIGRA, 2004, s. 145.

 2 Znakom – sa označuje dlhá slabika, znakom U sa označuje krátka slabika, znakom Λ sa označuje chýbajúca móra.